reklama

Španielske mojito

Všetko sa to odohralo v jeden nevinný večer. Do mojej e-mailovej schránky mi prišla pošta, ktorá sa automaticky otvorila na obrazovke počítača. Po prečítaní  e-mailu som vykríkla na celý dom.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)
Obrázok blogu

,,Mami, mami, poď sem, oni ma vybrali! " Mamina chaoticky pribehla do mojej izby mysliac si , že sa mi niečo stalo. „Čo kričíš?!?" Keď som jej však povedala tú novinu ihneď mi na to odvetila. ,,No, tak to ti gratulujem... kupuj letenky!" Idem na Malorku na štyri mesiace. Do krajiny ostrého Flamenca, zemiakovej tortilly, osviežujúceho mojita a dych vyrážajúceho býčieho zápasu. Štyri mesiace bez rodiny, priateľov, ale pri mori so slnkom v očiach a španielskymi toreadormi. Viva Mallorca!!!

Dva dni pred odletom som opäť dostala e-mail. Nejdem tam. Moje telo ide priamo do vnútrozemia futbalových majstrov - Španielska. ,,Oni nie sú normálni. Teraz mám čo robiť? Letenka je už zaplatená, " gánim na celý svet. A to sa teraz musím terigať na Malorku a potom naspäť do Barcelony? To nech si vyhodia z hlavy! Nevyhodili.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

DOBRÚ NOC PRAJE LETISKO PALMA DE MALORKA

Nastal deň D ako Dovidenia Slovensko. Rozlúčila som sa s rodičmi na letisku a so slzami v očiach, ťažko povedať či so slzami od radosti alebo od smútku, som sa pobrala pilotovi lietadla na kolená. Cesta medzi oblakmi prebehla bez zbytočných komplikácii a tetušky v uniforme, okrem rozdávania jedla a ponúkania ich výrobkov, nemuseli robiť absolútne nič.

Je jedna hodina ráno a mne až o 9 hodín letí najbližší „spoj na stanicu Barcelona". Po ľavej strane slovenská vlajka, ktorá mi slúži ako prikrývka, a vedľa mňa sediaca pani, ktorá nemá ani len potuchy, ako prežijem nasledujúcu noc. Tie v podstate nemám ani ja po príchode na tento nemecký ostrov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Hladná a unavená na letisku v Palma de Malorka, keď tu zrazu si spomeniem na rezeň v batožine. Vďaka ti strúhanka, mäsko a fritézka. Jedlo, ktoré sa snažím niekde nájsť a tým zasýtiť môj žalúdok aspoň do rána, kým sa konečne neotvorí aspoň jedna caffetéria, sa mi zjavuje každú sekundu pred očami. Kto mohol tušiť, že letisko o 11.30 zatvára svoje brány a robí uzávierku? Predo mnou automat, kde nájdem už len zemiakové lupienky Malorkia za 1,60 eur a Agua mineral za tú istú sumu... no nekúp to ! Už len 5 hodín vydržať na kovovom a nepohodlnom kresle „s uterákovým ritníkom" a final destination je na dosah !

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Menej ako 30 minút. Tak to bol čas kým som sa „dopravila" oceľovým vtákom z hlavného mesta Malorky do nehlavného mesta Španielska. Nestihla som sa ani pripútať a už ma „kakavkový" stevard žiadal o vystúpenie z vozidla.

Na barcelonskom letisku bolo ľudí ako myší a zobrať si autobus z letiska bola pre mňa španielska dedina. Ľudí v autobuse bolo toľko, že ešte aj vodič autobusu musel stáť a mne nezostávalo nič iné, len sa natlačiť a vydržať „Welcome to Spain".

Po dvoch „60 minútovkách" cestovania som konečne dorazila do mesta, kde strávim viac ako štvrť roka. Palmy všade, kde som sa len otočila, malé kaviarničky, pár grandhotelov, more, ktoré malo obzor široko-ďaleko, obchody so suvenírmi a v nich napáskovaní Arabi, piesok, ľudia tancujúci merenge, ...v podstate nič zvláštneho. Pre nich nie, ale pre mňa áno. Sloboda, ktorá sa dala piť kokteilovou slamkou ako z mojita, sa dala cucať z hláv miestnych či tancujúcich, predávajúcich alebo len tak postávajúcich s cigarou na ulici.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

JAK TEĽA NA NOVÉ VRÁTA

Vybrala som sa s kufrom aj s príručnou batožinou, ktorú som najmenej štyrikrát vybaľovala v rodnej zemi, smer hotel. V tomto hoteli sa mi mierne zatočila hlava, keď som uzrela na veľkosť a výšku hotela, vraj veľa Angličanov a Rusov tu bude. Nechajme sa prekvapiť. A ani Španieli nebudú chýbať. Poznamenal jeden chalanisko, ktorý ma zbadal, že blúdim v tomto hotelovom labyrinte. Prečo sa mi prihovára? Vyzerám až tak zúfalo? Kladiem si otázky tohto typu. Opýtam sa ho ešte raz, čo povedal, no on mi len odvetí vetu po španielsky. Keďže moja španielčina bola na bode pod bodom mrazu, opýtam sa ho ešte raz. Hovoríš po anglicky? Na moje veľké šťastie mi odpovie, že áno. Okamžite som si pichla ampulku angličtiny do žily. Požiadam ho, či nemôže ešte raz zopakovať to, čo sa ma opýtal pred chvíľou. Kývol hlavou a vyslovil: ,, Potrebuješ pomoc ?" Ahá, tak to nebolo doplnenie mojich myšlienok a on nebol veštec, ktorý mi prečítal vety z hlavy a informáciu o tom, že ani Španieli nebudú chýbať v tomto hoteli. Výborne, prvý trápny okamih alias krst ohňom mám za sebou. A čo ma čaká zajtra ? Možno sa dozviem ako sa tento sympatický Španiel volá alebo ako sa pripravuje mojito...no jedno je isté, že nie som v Španielsku, ale v raji.

RIZIKOVÝ STUPEŇ ZO SLOVENSKA

Noc ako každá iná. Noc, ktorú som strávila bola plná predstáv o tom, čo ma čaká budúce týždne. Apartmán mal len jedinú nevýhodu. Každodenný maratón „35 minút tam a 35 minút späť" by nebol tým najhorším , keby teplota ráno o 9.00 nedosahovala 30 stupňov. Popri ceste, ktorej asfalt bol viac rozpálený ako miestni „mačomeni", ktorí na vás vypiskovali a vytrubovali ešte aj počas cesty do práce. Fauny a flóry všade požehnane. Suchá tráva rastúca popri ceste, maličké zajace bežiace cez cestu, jašteričky, ktorým odpadli chvostíky, čo i len krok urobili. Hotové orgazmy z prírody. Prišla som sem preto, aby som spoznala Josearmandov či Juanov, zarobila si pár „ojrošov" a zdokonalila svoj jediný sval v ústach. Ničím iným, ako prácou animátora si to neviem ani predstaviť. Zabávanie hostí na hoteli 6 dní v týždni. Letenka a ubytovanie grátis.

Všetko ako famózne namodelované dielo z plastelíny, až pokým sa nedostane slnko na obzor a plastelína sa začne topiť. Šéf animátorského tímu ma privítal, ako sa náležite patrí. Premeral si ma od vrchu po spodok a zasa naspäť. Zrak mu zastal na mojich prsiach. Mala som hnedé tielko a výstrih v ňom, nie až taký veľký, aby si ho Slovák všimol. Makarón, však svoje talianske korene nezaprie. ,,Ciao, bella!" vykríkne ako keby sa mu práve pripiekla pizza.

Sviežo a obratne vyskočím so stoličky a podávam mu ruku. No on nelení a pritlačí si ma k zarastenej hrudi, ako keby sa poznáme už roky. Také familiárne a pritom normálne pre neho. Ihneď mi dal pocítiť, že v občianskom preukaze je slovenská národnosť. Žiaľ, ako mi bolo predhodené východná Európa. Márne sa budem snažiť presviedčať niekoho o nepravde, keď on je presvedčený, že to tak je. Čo by som aj čakala? Oheň v chladničke? Rôznorodosť tímu tvorili animátori z celého sveta. Leo z Belgicka. Holohlavý chalan, ktorý mal mierne problémy s pohybom a tancovaním. Komik sám o sebe. Za jeden večer vám vedel vyrozprávať jeho celý život, bez toho aby vás pustil k slovu. Angličanka Hayle vytvárala atmosféru, ktorá dodávala londýnsky šmrnc každé ráno, a to nie len typickými anglickými raňajkami. To dievča bolo chudé ako tuha v ceruzke. Laia, trošku konzervatívna, ale za to hnedovlasá Španielka, ktorá stále tvrdila, že ona nie je zo Španielska, ale z Katalánska. Síce Katalánsko leží v Španielsku, ale ľudia žijúci tu nenávidia Madrid a vládu v ňom. Barcelonu majú vytetovanú nie len na koži, ale určite aj v srdci. Holanďanka Emma, chladná a krásna. Také sú mladé holandské devy. Nezabudnem ani na Aňu, dievča z Litvy, ktorej blonďavá hlava hovorila za všetko. Viac netreba. A je tu aj ďalšia Slovenka. Eva z Púchova. Ohňostroj v očiach, keď som ju zbadala. Človek, ktorý ti poukazuje, poradí, vysvetlí a povie čoho sa máš vyvarovať v rodnom jazyku. Praženica z ľudských vajec, ktorá sa tu zišla, tak takú by nenamiešal ani Jamie Olivier.

ÚSMEV NIE JE ŽIADNA FINTA

Talian - Daniel a šéf v jednom tele robí rannú poradu o dnešnom dni. „Ty začneš so stolným tenisom, potom pôjdeš na futbal. Baby, vy choďte na plážový volejbal. Leo, ty si dáš šípky a neskôr biliard. Andrea, ty si tu ako fitnes animátor, takže si to rozvrhni sama, ale musíš robiť aerobic, vodnú gymnastiku, streching, nejaký ten pilates a , samozrejme, lekcie tanca. Decká a hlavne úsmev! Nezabúdajte na úsmev, bavíme sa, slnko svieti a manažér hotela má oči všade." Naberám odvahu a hádžem kraula do masy ľudských tiel, ktoré sa opaľujú v tomto horúcom počasí. V hoteli je zhruba 14 poschodí s viac ako 1500 lôžkovou kapacitou. Pláž, ktorá je asi tak 5 krokov od recepcie hotela, prináša piesok doslova všade. Cítiť ho i v obedovom menu. Palmy opierajúce sa o pomarančovníky dotvárajú efekt toho, že sa naozaj nachádzate v 4-hviezdičkovom rezorte. Z oku a duši lahodiacich myšlienok ma pretrhne hudba z reproduktorov, ktorá hučí na celý hotel. Hostí sa snažím zlákať na moju aktivitu, všetkými možnými zbraňami. Človek musí v danej situácii mať zmysly aktívne a dokázať, že vám to páli aj bez ohňa. Prelistovávanie v troch cudzích jazykoch v slovníku, ktorý však nemáte v dlani, ale v hlave, je školou počas leta. Po doobedňajšom programe, ktorý končil okolo dvanástej, sa ide obedovať. Všetci spolu za jedným stolom, s talianskym kráľom Artušom, si naberáme koľko nám naše hladné žalúdky vládzu. Od kreviet veľkosti asi keď sa pozriete na ruku od konca zápästia až po začiatok prstov. Také veľké boli tie krevety. Cez šaláty, ktorých chuť ani sami šéfkuchári nepoznali, a sladké dobroty, okolo ktorých človek nemohol ani prejsť, pretože hneď by pribral bez toho, aby si čo i len kúsok vložil do úst. V daný moment, keď sme všetci rytieri poslušne papali a minimalizovali počet slov za minútu, som sa letmo zadívala na ľudí, ktorí si brali jedlo z preplnených stolov. Nenažranci. Toľko si brali a nevládali sa ani dogúľať k svojim stolom. Gastronomická genocída. Veď uvidíte, vy, Angličania, Rusi a ostatní, ako sa vaše telá premenia na nepoznanie. Daniel si ma všimol, že nejem a hodil po mne soľničku. Aký džentlmenský prejav, ihneď ho odbijem touto frázou.

ZA VEĽA ROBOTY VEĽA PEŇAZÍ

Poobedie, vyšité pre ďalšie aktivity sa nieslo v duchu merenge, bačaty alebo zumby. Slovných bumerangov nebolo treba viac hádzať po tom, ako som do mikrofónu oznámila, že o 5 minút začíname na pódiu. Toto milujem. Pomyslím si, keď precvičujem a oni po mne opakujú kroky, ktoré im ukazujem. Večerný program, stále iný. Bingo, Kvíz, Miss &. Mister, Karaoke. Tréningy na show a muzikály boli neskoro v noci. Čierne pódium, na ktoré svietilo asi okolo 30 reflektorov. Ostré svetlo vás vedelo priviesť k pocitom, že ste hercom v divadle. Trénovali sme niekedy až do polnoci, kým to každý jeden z nás nevedel ako otčenáš. Po celom dni som zaspávala skôr, ako som si ľahla.

MAFIÓZO A LA MAKARÓN

Alex z Kolumbie, Maurício z Čile, Jose z Andalúzie bola len malá časť personálu tu v hoteli. Milovali vás, ak ste ich milovali aj vy. Stačilo s nimi prehodiť len zopár slov a hneď ste sa stali tými , o ktorých sa nehovorilo v kuchyni. Medzinárodne známe -¡Holá! a deň sa mohol začať. Je pravda, že väčšiu časť voľného času som trávila s opačným pohlavím, ale mne to tak vyhovovalo a cítila som sa bezpečne. Okrem iného mi dopomohli k zlepšeniu mojej hispánskej reči. Chalani ma vedeli preniesť na iné myšlienky i na tomto mieste, kde som teraz „zatvorená". Svet bol naruby. ,, Nebuď drzá a okamžite si daj ruky dole ! Nebudeš ich mať v bok! Andrea ! Prečo máš vyložené nohy na stoličke počas mítingu ? " Pozriem vpravo a Hayle, ktorá sa časom stala Danielovou frajerkou, ich má v tej istej polohe. ,,Prečo si mala rukávy trička vyhrnuté počas aktivity ?"

,, Pretože mi bolo teplo, Daniel!" Začala som peniť už aj ja. Hádam si nenechám sypať piesok z pláže na hlavu za tak banálne veci. Pravdepodobne sa mu stal prúser, asi sa mu zlomila tuha v pentelke, keď je taký zúrivý. Priblížil sa ku mne a stál 30 centimetrov od mojej tváre. Navonok hrdá Slovenka, ktorá nezaprie ani oštiepok , ani fujaru, no v ten moment sa vo mne chveli snáď asi všetky vejáre tanečníc flamenca. Postavila som sa a chcela odkráčať smerom k dverám , Daniel ma však schmatol za ruku a tresol na stoličku. Nebolelo to, no vyzerala som ako handrová maňuška, s ktorou má Talian predstavenie pred publikom. Publikum, žiaľ, netvorili tlieskajúci diváci, ale oči otvárajúci animátori. Celé divadlo sa skončilo a viac sa o mne ani nezmienil. Nezabudol však dodať, že ešte jedna chyba a letím domov. Len či ten odlet nebude skôr mojou iniciatívou a ja nebudem k tomu potrebovať ani prepúšťaciu zmluvu.

V jedno júlové ráno som stretla Hayle na toaletách. Mala oči v slzách a pretierala si nos palcom a ukazovákom. Po tom, ako sa mi posťažovala ,že Daniel sa neovládol a sotil ju do skriniek v office, vraj vyfasovala aj facku. Mne sa len trošku pozastavil lebečný orech, dievča moje, ty čo na tom chlpatom mafiózovi vidíš ? Tu si každý rieši svoje problémy a nestará sa do tých druhých, lebo sa dostane ešte do väčších malérov. Toto pravidlo som neporušila ani ja. Každým dňom som sa stávala silnejšia a odolnejšia. V podstate ma všetko to zlo, ktoré tu bolo a ešte aj bude, učí do života. Možno som blázon, ale mňa to teší, pretože už som naplnená múdrosťou, že jediní normálni na tomto svete, sú blázni. Daniel, ďakujem ti . Počúvať vreskot, prečo sa rozprávam s Evou po slovensky počas dňa, nemohla som si otvoriť hubu a zareagovať protiútokom. Bola som v defenzíve a jediný môj pokus o hru na čele s menom Andrea Szabová by znamenal okamžitý knokaut.

O TOM, ŽE SNEH NAPADAL UŽ AJ TU

Večer pred veľkou fiestou, ktorú organizoval náš hotel, sa konala priamo na pláži. Mesto La Pineda, ktoré bolo vzdialené 45 minút od mesta Barcelóny, sa premenilo v tú noc na karneval svetiel. Veľkolepé ohňostroje sprevádzajúce rytmami bubnov a spevu španielskych mešťanov. Nálada gradovala. Polovica júla za mnou a pred sebou som mala ešte viac ako 2 mesiace. Situácia sa upokojila po tom, ako som nahlásila agresívne správanie v agentúre. Viac sa o mňa nestaral. Bál sa o svoje miestečko v 4 hviezdičkovom hoteli. Eva sa pripravovala na toaletách v našom apartmáne a ja v izbe. Mali sme byť do gala a museli byť čo najatraktívnejší. ,, Prosím ťa, pohni si už !" kričím na Evu z izby, už teraz ma bolia achilovky v tých vysokých lodičkách. Nerada nosím topánky na vysokom podpätku i keď mi to pomáha na to, aby som držala chrbtový koráb až ku hviezdam.

,, No hurá, typická Slovenka, chystáš sa ako keby ideš na ples do opery. "Eva vychádzala z kúpeľne a ja som letmo zachytila, že je špinavá na tvári . ,, Máš tu niečo biele pod nosom."

A ukázala som na jej nosné dierky. Behom polsekundy si ich utrela. Zamkla som za sebou záchodové dvere, pretože sme bývali ešte s dvoma chalanmi. Leom a Tomášom. Tomáš - Maďar, ktorý prišiel pred dvoma týždňami. Ničím špeciálny, možno len tým, že strávil viac času v kúpeľni pred zrkadlom ako ženy. Dokopy nás bolo osem, no tento počet sa menil ako cigarety v škatuľke fajčiara. Záležalo to len na tom, kto vydrží Makaróna, kto zvládne viac ako 12 hodinový nápor denne a komu sa táto práca nezunuje. Ja som zatiaľ nebola ešte ani na prvom bode. Stála som pred zrkadlom a snažila som sa doladiť posledné nedostatky. Keďže málo miesta v miestnosti 2 x 2 metre mi neumožňovali dokonalé pohodlie a priestrannosť, tak som bola donútená si položiť kozmetickú taštičku na záchodovú misu. Aj by som ju tam položila, keby svetlo odrážajúce od plochy misy nevytváralo dokonalé zrkadlo.

V tom momente mi to celé docvaklo. Spomenula som si na to, ako si Hayle utierala nos, keď som ju stretla a presne ten istý pohyb urobila pred pár sekundami i Eva. Ledva svietiaca lampa na záchodovú misu v kúpeľni mi odhalila tajomstvo. Ony obe berú kokaín! Neviditeľná lajna ,, bílunkého" urobená na mieste činu. To ja som teraz zostala tak biela, že stena oproti mne bola tmavšia. Jasné, som človek z tejto doby a o drogách viem už od ZŠ, ale v živote som sa nenachádzala tak blízko nej. Pomaly som klesla na už toľko omieľanú záchodovú dosku. Sedela som na nej asi 15 minút bez pohnutia a počúvala rachot svetlíc z vonku. Čo ak mi jedna z nich dá do mojej batožiny koks a mňa chytia na letisku v cudzej krajine ? Španielska polícia nemá zľutovanie a hrozilo by mi viac ako jeden rok za mrežami. Čo ak aj ďalší animátori berú tento prášok?

Cítim sa sama. Až teraz chcem ísť domov. Môj letný sen o raji sa pomaly rozplýva. Či chcem alebo nie, žijem s narkomanmi, kto to je a ako tu budem ďalej dýchať, sa dozviem každé moje prebudené ráno. Nebola som v tom sama o všetkom vedel jeden z party Španielov. S Josem som sa začala stretávať čoraz viac, ako bolo zdravé, a pomáhal mi s celou situáciou v tíme. Vzájomné sympatie sa nedalo nevšimnúť, ale čas strávený s ním mi ubiehal rýchlejšie, veselšie a príjemnejšie. Po čase som sa dozvedela, že ten hnus užíva aj Belgičan a výnimkou nebol ani Daniel.

TAJOMSTVO, KTORÉ UŽ KAŽDÝ VIE

Taká pekná partička sa zišla a „vyvrheľ z Nitry" medzi nimi . Nikto netušil, že o tom viem. Až v jeden deň. Prežili sme nádherný deň voľna spolu. Celý animátorský tím. Skoro ako škôlkari vedľa seba v dvojiciach za ruky sa držiaci. Predsa osem ľudí vzbudzuje určitú pozornosť, a to nielen tým, že sme rozprávali tak záhadnou rečou pre domácich, ale ešte aj naša pokožka nebola takého odtieňu, že by sme mohli zapadnúť do davu. Doobeda nakupovanie v meste Tarragona a poobedie stvorené „lehárom" na pláži v meste Salou. Je to mesto, kde nájdete asi najväčšiu koncentráciu Rusov, Angličanov a Francúzov na meter štvorcový. Ležím na rozpálenom piesku, po ľavici Španielka upravujúca si vrchný diel plaviek, otočím hlavu na druhú stranu a José mi kýva cez telá dovolenkujúcich. Stratil pozornosť od volejbalu a lopta skončila na jeho hlave. Ups, odmávam mu. Do rytmu vĺn, ktoré neboli až také vysoké a silné, no za to ich bolo počuť. Hudba hrajúca z Chiringuita dostala každého do horúceho varu. Chiringuito je maličký bar na pláži, kde si kúpite osviežujúci koktail, pivo i ženy. A práve tie rozhýbali svojimi bokmi, keď začuli zvuky merenge. Plná pláž ľudí, no ONY- ledva im zakrývali plavky intímne partie, tancovali do hudby. Bolo im jedno, že muži otvárali ústa a ženy skladali slnečné okuliare z očí a kývali záporne hlavou, ONY v tú chvíľu sa narodili na pláži a vlastnili každé pieskové zrnko v La Pinede. Tomáš zakričal, že dnes večer sa chystá veľká oslava v centre Salou, a tak upútal pozornosť na seba. Vraj tam nesmieme chýbať. Hostia tam budú tiež, čiže naša účasť je povinná. Všetci súhlasne zatlieskame a každému z nás v hlavách prebehne predstava o dnešnom večeri. Aj keď človek je párový tvor a na tomto svete si každý kope za svoje, večer sa opýtam Evy na moje tajomstvo, ktoré už viem nejaký ten týždeň.

,, Prečo to berieš ?" vyhŕkne zo mňa. Sama sebe sa čudujem, kde som nabrala odvahu, ale teraz som sa cítila, ako jediný človek z Mliečnej dráhy, ktorý nepozná strach. Eva sa otočila ku mne.

,,Už nie je cesty späť. Nemôžem s tým skončiť. Ako si myslíš, že by som to tu zvládala? " spustila monológ. ,, Raz si to dáš a už sa to s tebou vezie. Cítiš eufóriu, máš pocit výkonnosti. Dávno by som už odišla a bolo úplne off, keby si nepotiahnem každý tretí - štvrtý deň. Jedine bývam často náladová a je mi ľahostajné, keď Daniel na mňa kričí ."

,, Eva, ale takto to ďalej nejde, môžeš si zničiť život!"

,, Ja viem, ale inak by som to tu nezvládala." odvrkla mi.

Stále sa zmieňovala o tom istom. Nezabudla mi povedať, kto všetko to ešte užíva. Nič nového mi však neprezradila. Mám oči, i keď nie až tak rozšírené, aké majú oni po dávkach. Nebála som sa komunikovať, zabávať alebo jesť za jedným stolom s nimi, ale vzťah k nim sa predsa len priškrtil.

CELÉ TO NIE JE LEN O PRÁŠKOVOM CUKRE OD DÍLERA

Ten večer v Salou patril nám, tímu, ktorý sa zabával do ranných hodín. Mesto Salou - 20 minút vzdialené od nášho hotela. Taxíkom ste tam za 5-10 minút, no cena za vašu cestu je už dopredu „nahodená" na tachometry. Len si sadnete do taxíka a už vám blikajú 4 eurá. Asi za otvorenie dverí. Preto cesta týmto dopravným prostriedkom sa stala najnevýhodnejšou. V Salou stretnete najväčšiu koncentráciu pouličných predajcov, ktorí lákajú na „značkový tovar". Pripomína mi to našich „Slovákov" z Vietnamu, Číny a Thajwanu. No odísť odtiaľ bez suvenírov ako magnet na chladničku, uterák alebo tričko I LOVE ESPAÑA, je hriechom. Po veľa drinkoch nastáva proces vylučovania antioxidantov z tela. Toalety sa náhle zaplnili akurát vtedy, keď ich človek potrebuje najviac. Mechúr pracoval na plné obrátky a bolo len otázkou času, kedy sa tento mechanizmus zastaví a prestane pracovať. Hayle ma zbadala v nezmenšujúcom sa rade na dámskych toaletách. Schmatla ma za ruku a potiahla do jednej z kabínok. Zamkla dvere a v priestore, ktorý mi nedovolil sa ani len otočiť, rezko vytiahla niečo z vrecka. Tresla misou, vysypala obsah drobného vrecka na pripravenú záchodovú plochu, urobila čiaru cca 2 mm do šírky, zrolovala 10 eur a jedným ťahom potiahla do nosa. Urobila to tak šikovne a tak rýchlo, ako keby to vedela už od narodenia. Cítila som sa pri nej ako prostitútka. Nemohla som vyjadriť svoj názor , aj keď sa mi to nepáčilo a nesúhlasila som s ňou. No napriek tomu som sa na ňu fascinujúco pozerala. Zavrela dvere a zostala som stáť sama, úplne som však zabudla na to, prečo som sem prišla. Akosi sa mi už vôbec ani nechcelo, len sa mi odrazu myšlienky prebrali na niečie klopanie na záchodových dverách.

LA REVOLUCIÓN

Ktosi napísal na medzinárodnú stránku o cestovaní, že zbadal Evu a Hayle, ako robia svoj rituál. Keďže chýry a reči sa šíria rýchlosťou hnačky, polovica tímu musela opustiť náš hotel. Nielenže sa zo mňa stal „odborník" na kokaín, ale ešte k tomu odišiel aj Makarón, ktorého však nahradil ďalší Talian. Výhodou sa však stalo to ,že mal o pár rokov viac a skúseností na rozdávanie. Život v Španielsku sa zmenil na nepoznanie. Deň po dni ubiehal a ja som si ani nevšimla, že som sa stala v hoteli populárnejšou ako v Poľsku krovky.

Stala som sa hlavnou predstaviteľkou muzikálu Pomáda. Úlohu Sandy som si najviac užívala v poslednej pasáži. V lodičkách, v čiernej kombinéze, perami červenšími ako nablýskané Dannyho ferrari a cigaretkou v ruke, som kráčala každé dva týždne. Potlačiť smiech, ktorý sa vám naskytne pri pohľade na vašich kolegov, vlastne oni nie sú kolegami, sú vašou rodinou. Popri mojich aktivitách a dýchaní na tomto mieste som postretávala ľudí z celého sveta. Od 50 ročnej dámy z Californie, černochov zo Senegalu až po Jaspala z Indie. Toto všetko sú ľudia, do ktorých som sa počas tejto epochy života zamilovala. Priťahovala si ich a oni si priťahovali mňa. Viem to.

Štyri mesiace strávené na juhu Európy, ktoré predviedli takú "súlož" v priamom prenose o tom, že viem prežiť v cudzej krajine, a to úplne sama. Človek aby sa bál ústa otvoriť. Ale zimomriavky na tele stáli za to. Pretože ako sa to hovorí, aj slovo a reč človeka vedia povedať o dobre zvládnutom škrknutí a zápale do roboty. Dokonca k tomu netreba ani „sirky".

Andrea Szabová

Andrea Szabová

Bloger 
  • Počet článkov:  3
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Marketing Europe & MEA pre Bic Graphic EuropeLive in Spain. Made in Slovakia.Novinár s PR feelingom a marketingovým cítením.Vždy status cestovanie.dobrodružstvo.jazyky. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu